Do Popradu som chodieval učiť náboženstvo. Boli tam učni štvorroční aj trojroční. A aj dvojroční – takí, ktorí na základke poprepadávali a potom nemali kam ísť. Všetci učitelia ma upozorňovali na to, že tam sa učiť nedá, že tá trieda je nezvládnuteľná.
            Napriek tomu som to zobral. Keď som prvý raz vošiel do triedy, hrali karty, zablatené bagandže vyložené na stole. Jeden jedol slaninu, v stole mal zapichnutý nôž. Druhý sa napil malinovky a hlasne si odgrgol. Takto ma akože privítali.
            „Nazdar chlapci, budem vás učiť náboženstvo...“ pozdravil som ich. Iba jeden na mňa reagoval a otočil sa smerom ku mne. Zapísal som do triednej knihy. Modlil som sa: „Duchu Svätý, ak je to tvoja vôľa, aby som sa k nim dostal – ktorý je ich vodca? Viem, ako je to u vlkov – keď chytíš vodcu, máš celú svorku!“
            „Skúsim ich nejako vyprovokovať,“ povedal som si. Niečo som povedal. Postavil sa samotný vodca. Zrejme mal potrebu vždy sa ukázať. Nafúkol sa, aby som si všimol, že má vyšportovanú postavu. „Fíha, ty stojíš, akoby si desať rokov cvičil karate...“ „Však som aj cvičil,“ zareagoval. „Vážne, tak poď sem! ... Zenkutsu dachi kamae te..."
            Pozeral na mňa. „Rozumel si, nie?“ Nerozumel. „Tak ti to preložím. Je to bojový postoj. Ideme zápasiť, priprav sa!“ A chytil som sa tabule, začal som si rozcvičovať kĺby, ruky, nohy. „Duchu Svätý, len aby riaditeľ nedošiel...“ Ako som sa rozcvičoval, on hľadel na mňa s otvorenými ústami. „Daj ruky nabok, vyskúšam ťa!“ „Čože?“ Už si nebol tak istý. „... ale ja som chodil na karate len rok a pol...“ „Aha, tak to už znie skromnejšie.“
            Samozrejme, že celá trieda prestala hrať karty, šiltovky si dali dole, tomu so slaninou skoro zabehlo v krku. Niekto z nich povedal: „Farár, nech vám on strelí...“ „Dobre,“ povedal som svojmu súperovi. „Môžeš!“
            Videl som, ako skladá ruku. Zle zložil palec. „A môžem z celej sily?“ opýtal sa. „Počkaj, chodil si na karate alebo na balet? To ste sa tam hladkali či čo? Jasné, že z celej sily!“
            Čapol ma. Ale keďže mal palec zle, čakal som, čo sa stane. Podvrtlo ho. „Toto ma uštipla mucha? Čo to bolo?“ Pred tými chalanmi som bol „majster sveta“. V duchu som povedal Bohu: „Ďakujem ti, že som to zvládol...“ Môj súper si šiel sadnúť. Všetci sa na mňa pozerali. Získal som si celú triedu. „Vidíte, chlapci, oveľa ľahšie je facku streliť ako chytiť! Oveľa väčší je ten chlap, kto facku chytí ako ten, kto ju strelí.“
            Dnes tých chlapcov hocikedy stretám v Poprade. Niektorí sú pankáči, iní skinhedi. „Čau, farár,“ zdravia ma. „Čau...“ „Nepoznáte nás?“ „Nie, nepamätám sa.“ „Náboženstvo ste nás učili...“

(zdroj: Marián Kuffa, Kazateľnica život)